Vidím ju ako dnes. Stála v rohu školského dvora. Oči veľké, tmavé, skryté pred zvedavými očami za guľatými okuliarmi. Z času na čas pohodila hlavou, pričom jej poskočili s neprirodzenou pedant-nosťou zapletené vrkoče. Oblečené mala vyblednuté šaty zdedené po dcére ktorejsi susedy. Taká obyčajná „šedá myška “.
Nemo pozorovala deti pri hre. S ňou sa nehrali. Bola outsiderom tohto dvora. Jednotkárka - to sa nenosilo. Možno aj preto ju od seba odháňali. Ak ju aj pribrali do hry, tak len preto, lebo chýbala do počtu.
S krutosťou – deťom vlastnou ju prezývali „ Okuliarnik indický “Uzatvárala sa do seba stále viac. Spoločnosť jej tvoril zošit, do ktorého si písala svoje pocity, túžby. Schovávala si ho – nechcela sa s nikým podeliť o svoje sny, a pritom boli také obyčajné : mať priateľa, niekoho kto by ju chápal, niekoho komu by sa mohla zdôveriť. Mala tajomstvo, ktoré sa bála dať aj na papier. Bol to jej otec. Po nociach, keď matka bola v práci sa zakrádal do jej postele. Hnusil sa jej, bála sa ho. Bol to však jej otec, a toho treba poslúchať, nemôže mu odporovať. Bola príliš dobre vychované dieťa na to, aby sa zmohla na odpor. Myslela si, že je to tak v každej rodine.
Do školy prišla nová spolužiačka. Možno to tak chcel osud, možno to bola náhoda, posadili ich spolu. Obe mali vrkoče, obe mali okuliare. Dalo ich to dohromady – začali sa priateliť. Nová spolužiačka žila s otcom sama. Chodieval s ňou do kina, divadla. Pozvali aj našu „ myšku“. Rada šla, veď v kine bola len so školou a v divadle ešte nikdy. Milovala tie dni keď bola s nimi. Rozprávali sa o živote, prírode, o škole. Otec priateľky ju pobádal, aby sa aj ona zapojila do rozhovorov. Oslovoval ju : „Marta – duša krásna „. Tie slová jej zneli nádherne. Nikto iný jej predtým tak krásne nehovoril. Začala si vážiť seba, odmietať nočné návštevy otca. Pomaly dospievala.
Odvahu porozprávať o svojich nočných zážitkoch z detstva však nenašla nikdy.
Komentáre